Prinajmenšom nie v prvom rade. Štyrikrát USA, raz Švédsko, dvakrát doom metal, dvakrát black a jedno ľudové darebáctvo na záver.

WITNESSES – The Collapse (2021, samovydanie, 38:35)

Amerického umelca Grega Schwanna, muža dvoch tvárí, jednej elektronicko-ambientnej a druhej doommetalovej, tu nemáme prvýkrát. Na Halloween roku 2021, sedemnásť mesiacov po albume „Doom II“, tento Newyorčan svetu nadelil ďalšiu dávku svojich melancholických a atmosférických metalových malieb. So šiestimi skladbami sa zmestil, na pomery žánru vcelku netradične, pod 40 minút. Jeho „divadlo jedného herca“ je hudobne príťažlivým pohľadom do sveta súčasného amerického doom metalu bez nejakých zdrsňujúcich deathmetalových či blackmetalových elementov. V zásade sa tu dá zopakovať všetko, čo som písal minule, k spomenutým možným inšpiračným zdrojom by bolo možné pridať aj MY DYING BRIDE, s tým rozdielom, že Gregove vokály, celý čas čisté, nikdy neznejú tak bolestne a užialene ako tie Aaronove. Baví ma to, že zasnené nálady síce nie sú nejaké prežiarené veselosťou, ale na druhej strane nemajú za cieľ ovaliť poslucháča lavínou depresie.

7/10

https://www.metal-archives.com/bands/Witnesses/3540450514

https://witnesses-nyc.bandcamp.com/

CRAWL BELOW – Its Ministers On Earth (2022, Lawnmoverjetpack Records, 37:41)

Toto bol Charlie Sad Eyes so svojím one man telesom CRAWL BELOW pred čosi vyše rokom a keďže podľa všetkého nerád stojí na jednom mieste, na štvrtom albume je niečo zase trochu inak. Z atmosférického heavy/doom metalu sa posunul do extrémnejších polôh a od aktuálnych siedmich skladieb čakajte síce dosť atmosféry, neraz vyslovene neradostnej a elegickej, s posmutneným čistým vokálom podfarbeným zbormi, ale aj nálož death/doom metalu, ktorý celkom potešiteľne nie je k poslucháčovi nejako ústretový, melódie sa striedajú s nervnými a disharmonickými momentmi. Vládne tu zľahka stiesňujúca, znepokojivá nálada, kde do riffov i harmónií raz reve, inokedy šepce hlboký growl, pridá sa kadejaké zmučené skuhranie a keď autor pritlačí na pílu tak náklepmi, ako aj zúrivou agresivitou, ocitáme sa na hranici, od ktorej to už má pod palcom black metal. Hudobný duch nahrávky sa teda často mení, celok však ladí dokopy a ide o zaujímavú hudbu, ktorá práve nálady maľuje dosť pôsobivo. Spomenul som si na UG death/doomové kapely experimentujúce okolo polovice 90. rokov s rôznymi menej tradičnými prvkami. Boli v tom náznaky zaujímavých nápadov, v duchu doby ich však ničil zvuk, s ktorým vtedy vedel kúzliť málokto. Tu to ale hrá všetko ako treba.

7/10

https://www.metal-archives.com/bands/Crawl_Below/3540479418

https://crawlbelow.bandcamp.com/

KATHAROS – Of Lineages Forgotten (2022, Willowtip Records, 48:41)

Celkom ma prekvapilo, že túto žánrovo v podstate veľmi klasickú, v roku 2022 až tradicionalistickú záležitosť vydali Willowtip Records, u ktorých sme zvyknutí na to, že hľadajú skôr poslucháčsky náročnejšie a „objaviteľské“ extrémy, na druhej strane si ale takto možno povedať „na tejto bande asi niečo bude“. KATHAROS vznikli v Štokholme v roku 2007, zostavu tvoria Martin Müssbichler (basgitara), Max Müssbichler (gitara), spolu Richardom Annerhallom (vokál, gitara), hrá aj vo vulgárnom deathmetalovom zverinci REPUKED, Christofer Sköld (klávesy) a Tatu Kerttula (bicie). Tohtoročný album „Of Lineages Forgotten“ je ich druhým veľkým kusom. Nájdete na ňom je sedem rozsahom zľahka rozšafnejších skladieb vlastne neveľmi objavného, avšak kvalitného a poslucháčsky dosť zaujímavého black metalu, často vskutku drviaceho, agresívneho a náklepového, ale pracujúceho aj s atmosférickými voľnejšími plochami. Klávesy hrajú pomerne výraznú úlohu, ale nie až tak, aby dobre skomponovaný a zaranžovaný nabrúsený a zlovestný čierny kov skĺzol do symfonickej bombastickosti balansujúcej na hranici gýča. Vidím tu šancu na urobenie si väčšieho mena zvlášť medzi tými fanúšikmi žánru, ktorí v 90. rokoch prisahali na DIMMU BORGIR a je im smutno z toho, že najnovšiu tvorbu Shagrathovcov k tomuto žánru môže zaradiť len niekto, kto veľa pije z bezodnej studnice tolerancie. KATHAROS dosť pripomínajú časy, keď DB vedeli poriadne zatlačiť na pílu a zároveň si už mohli dožičiť profesionálnu produkciu. Aj tí, ktorí majú od EMPEROR najradšej prvé dva albumy, tu majú šancu pripomenúť si časy temnej mladosti.

7,5/10

https://www.metal-archives.com/bands/Katharos/96264

https://katharosswe.bandcamp.com/

NECHOCHWEN – Kanawha Black (2022, Bindrune Recordings, 41:48)

Duchovný svet, tradície, históriu amerických domorodcov i obrazy prírody na svojom štvrtom albume sprítomňujú Pohonasin (bicie, basgitara, perkusie, drumbľa, zbory) a Nechochwen (gitary, vokály, flauta). V skutočnosti Andrew D’Cagna a Aaron Carey, dvaja chlapíci zo Západnej Virgínie, ich „blood quantum“ odhadujem maximálne na stopové zvyšky, ale svoj „indiánsky“ folk/black metal hrajú na sympaticky uveriteľnej úrovni a skladateľsky i hudobnícky zaujímavo. Rámcovo ich možno zaradiť niekam k pojmom ako PANOPTICON, ktorí z black metalu takisto nadšene uskakujú rôznymi inými hudobnými i myšlienkovými smermi. U NECHOCHWEN sa stretneme napríklad s ostrým, dosť melodickým a zľahka post- zafarbeným čiernym kovom, ktorý nie je prostý ani náklepov, ani dramatických a melancholických nálad. Dôrazne sa tu o slovo prihlásia aj akustické pasáže s čistými vokálmi, bez väčších okolkov prechádzajúce späť do temnej zúrivosti, a štvorka s názvom „A Cure For The Winter Plagues“ je zase ukážkovým atmosférickým doom/deathmetalovým kusom so všetkým čo k tomu patrí, vrátane ťažkého, v hĺbkach growlujúceho vokálu. Vyvážene pestrá syntéza viacerých nielen metalových prístupov okorenená folkovou krajinomaľbou by v rámci hry s dávnou atmosférou mohla osloviť možno aj tých, ktorých baví tvorba francúzskych „stredovekárov“ VÉHÉMENCE, a vzhľadom na to, že si toto duo strihne aj vskutku old schoolovú rockovú alebo metalovú pasáž, by celkovo jej presah mohol byť prekvapujúco veľký.
7,5/10

https://www.metal-archives.com/bands/Nechochwen/3540359125

https://nechochwen.bandcamp.com/

PILLAGING VILLAGERS – Pillaging Villagers (2022, samovydanie, 39:23)

„Pľundrujúci dedinčania“, to je názov ako stvorený pre niečo divoké, veselé, odhodlané a do boja burcujúce. Aj s nejakým promile v krvi. Ak ste videli štvordielny film Francúzska revolúcia, natočený k 200. výročiu tejto akcie z rodu „mali sme vznešené ideály, chceli sme dobre, tak akosi explózia ľudskosti to mala byť, ale prevedenie nakoniec jak od úplných pičusov“, tak si pamätáte scény, kde sa ulicami neveľmi organizovane valia davy revolucionárov, nad ich hlavami trčia pušky, bajonety, kopije a zeleno sa nad nimi blýskajú fľašky. (Potom na tie kopije pribudnú ľudské hlavy, zhusta neozbrojeneckého pôvodu, vtedy to prestane byť ľudová prča, aj keď fľašky sú stále tam.) Podobnú náladu vymyslel David Frazer (vokály) z Millwaukee a v spolupráci s hosťami, gitaristom Brianom Koenigom, basákom Adamom Tuckerom, bubeníkom Jasonom Hirtom a troma zboristami ju zhmotnil v dvanástich rebelských popevkoch, kde thrash, black a heavy metal vytvárajú svojský skočný a zároveň situačne dramatický crossover s melodikou výrazne ovplyvnenou folkom s keltsko-írskymi koreňmi. Trochu ako ponurejší SKYCLAD, trochu ako metaloví DROPKICK MURPHYS, môže to pripomínať takisto fínskych folklórnych metalistov, povedzme ENSIFERUM. PILLAGING VILLAGERS servírujú aj dramatickosť a agresivitu, aj bujarosť, tanečnosť v duchu „kašlať na to, že nás zajtra za toto všetko obesia, dnešok je náš, užijeme si a ešte si vybavíme účty!“. Nakoniec album, ktorý som otočil veľakrát. Podobne ako kedysi veľmi nadšenecký a „revolučným duchom pretekajúci“ grind/tradicionál LIBERTEER.

7,5/10

https://www.metal-archives.com/bands/Pillaging_Villagers/3540503326

https://pillagingvillagers.bandcamp.com/releases